List prezidenta SR Andreja Kisku Evanjelickej diakonii ECAV na Slovensku
List od prezidenta Kisku

Kontakt
Telefón: +421 / 2 / 5441 7498
Mobil: +421 915 732 761
Evanjelická diakonia ECAV na Slovensku
Palisády 46
811 06 Bratislava
E-Mail: diakonia@diakonia.sk
Kontakty »
A čo teraz?

Verná službe diakonii, verná Bohu, verná človeku

Obrázok k správe 30.09.2016
Rozhovor s prvou riaditeľkou Evanjelickej diakonie Zuzanou Kolárovskou

Diakonia.sk, 1–2 / 2016, ročník XI.

Zuzana Kolárovská, evanjelická farárka je neodmysliteľne spätá s obnovením Evanjelickej diakonie ECAV na Slovensku po návrate slobody do našej krajiny. Sestra farárka v rokoch 1991 – 1998 pôsobila ako prvá riaditeľka Evanjelickej diakonie a stála pri oživení diakonickej služby v našej cirkvi. Dovolím si tvrdiť, že sa stala symbolom služby obnovenej diakonie na Slovensku.

Evanjelická diakonia  si v tomto roku pripomína 25 rokov od svojho obnovenia. Pôsobili ste ako prvá riaditeľka „staronovej“ diakonie. Ako si spomínate na oživenie diakonického diela?

Na úvod je potrebné uviesť, že som bola prvá žena evanjelickej cirkvi vo vtedajšej Juhoslávii, ktorá prišla do Bratislavy študovať teológiu. Mojou túžbou bolo vrátiť sa „domov“ a pracovať so ženami v tzv. Oltárnych krúžkoch žien a vzdelávať ich v troch smeroch – aby boli dobrými manželkami, matkami a sestrami. A práve v „sestrách“ bola skrytá Zborová diakonia – návštevná služba žien, ktoré by navštevovali ľudí v cirkevných zboroch, ktorí už nevládali chodiť do kostola. Do Juhoslávie som sa nevrátila, lebo som sa na Slovensku vydala. Práca žien mi však chýbala, preto som sa už v roku 1988 zapojila do akcie žien pod názvom Svetový deň modlitieb. Spojila som sa so sestrou Alžbetou Michalkovou. V tom čase mala problém s nohou. Navštívila som ju a poukázala som na to, že práve pre chorých a postihnutých v  zboroch je potrebné mať ženy organizované v aktivitách sociálnej práce a návštevnej službe. Sestra Michalková si túto myšlienku osvojila a hovorila o nej aj so svojim manželom, generálnym biskupom Jánom Vladimírom Michalkom. Keď v dňoch 12. – 14. novembra 1989 bola viacčlenná delegácia SECAV na návšteve Viedenskej diecézy v Rakúsku, bola som do delegácie pozvaná.  Na Generálnom konvente v Žiline, prvom po tzv. Nežnej revolúcii v roku 1989, som bola poverená začať realizovať túto moju túžbu. Robila som ju dobrovoľne. Práca bola súčasťou VMV GBÚ ako Sekcia pre prácu žien – sestier. V tom čase som mala súhlas vypomáhať manželovi v cirkevnom zbore Bratislava-Rača s fíliami Bernlákovo a Ivanka pri Dunaji.  V dňoch 12. – 17. júna 1990 bola v Berlíne (DDR) diakonická konferencia Internationales Verband für innere Mission und Diakonie (IVMUD) – Medzinárodné združenie pre vnútornú misiu a diakoniu. Brat biskup Rudolf Koštial, ako zastupujúci generálny biskup, ma spolu so sestrou farárkou Júliou Gabčovou poslal na túto konferenciu. Po návrate som bratovi biskupovi referovala o našich skúsenostiach. Na konci rozhovoru mi povedal: „Keď rozbiehaš prácu žien, rozbehni aj prácu diakonie.“ Povedala som mu: „Ale ja o diakonii nič neviem!“ „Rob ako vieš!“ – a bolo poverenie.
Začala som zbierať informácie o diakonii, ktorá bola pred druhou svetovou vojnou na Slovensku. Vyzvala som Vnútro-misijný výbor, aby pomohol založiť Kruh priateľov Diakonie. Spontánne sa vytvorila aj poradná skupinka – rada Diakonie. Boli v nej sestra Oľga Šimová, ekonómka, brat Július Filo, brat Ján Juran, sestra Milka Joríková a sestra Ľudmila Budajová, zamestnankyne GBÚ, neskôr brat Dalimír Hajko, ktorý mal záujem o miesto tajomníka pre diakoniu.

Začiatky obnovenia diakonie zaiste neboli ľahké, ako sa Vám však darilo získavať pre myšlienku diakonie evanjelickú cirkev?

V dňoch 26. – 28. novembra 1991 zasadalo Generálne presbyterstvo SECAV, na ktorom bola schválená Zriaďovacia listina Evanjelickej DIAKONIE SECAV, vystavená 30. novembra 1991 pod číslom 4810/91, podpísaná generálnym biskupom Pavlom Uhorskaiom a generálnym dozorcom Milanom Beňom. Štatútom bola Evanjelická diakonia  zaregistrovaná na ministerstve kultúry ako Účelové zariadenie SECAV s právnou subjektivitou. Tým začala Evanjelická diakonia oficiálne existovať a mohla konať! Predstava brata generálneho biskupa o diakonii – boli diakonisy. „Diakonia bez diakonís, nie je diakonia“ povedal na jednej konferencii. Jeho názor zdieľali mnohí v cirkvi, ale dievčatá sa nehrnuli! Na stretnutí v Liptovskom Mikuláši som sa zoznámila so sestričkami-diakonisami. Ony tiež očakávali diakoniu podľa ich vzoru. Ale doba bola iná! Od cirkvi sme nedostali žiadne financie na rozbeh. Podarilo sa nám však vytvoriť Kruh priateľov diakonie v SECAV, ktorého členovia podporovali diakoniu aj finančne. Veľa pomohlo najmä Spoločenstvo žien veľkej Bratislavy.

Ako vznikali prvé strediská Evanjelickej diakonie?

Prvé stredisko, ktoré bolo dané do prevádzky, bolo vo Svätom Jure a malo slúžiť na ubytovanie pre sociálne slabých študentov, študujúcich v Bratislave. Keďže prieskum ukázal nezáujem, účel bol zmenený. Dostavalo sa na doškoľovacie stredisko. Do prevádzky bolo odovzdané 17. septembra 1994.
Druhým strediskom bola nová budova na starých základoch evanjelickej školy v Červenici. Samotná práca s hluchoslepými deťmi začala už v školskom roku 1993/94 v osobitnej škole vo  Svidníku. Štyrom hluchoslepým deťom sa venovala riaditeľka Janka Šarišská s dievčatami. Počas prázdnin a do dokončenia prvej budovy – do 19. novembra 1994 bola „škola“ umiestnená v priestoroch fary v Opinej. Druhá budova školy s kuchyňou a jedálňou, izbami a priestormi pre rôzne cvičenia a rehabilitácie bola dokončená 15. novembra 1997.
Tretím strediskom bol Domov detí rodinného typu v Ľubietovej. Bol to prvý projekt svojho druhu na Slovensku, podľa ktorého potom vznikali profesionálne náhradné rodiny. Do prevádzky bol odovzdaný 1. októbra 1995 s tromi priestrannými bytmi pre tri rodiny s ich vlastnými a „adoptívnymi deťmi“. 
Štvrtým strediskom bol Domov dôchodcov v Kšinnej. Bol to pôvodne rozostavaný zborový dom. Keďže cirkevný zbor nemal financie na dokončenie, ponúkli ho diakonii na dokončenie ako rodinný Domov dôchodcov. Celé financovanie zabezpečila sestra Klára Medvecká, ktorá potom v domove žila aj s mentálne postihnutou dcérou. Do prevádzky bolo stredisko odovzdané 16. decembra 1995.
Piatym strediskom bol Domov dôchodcov v Horných Salibách, dokončený a do prevádzky odovzdaný 15. júna 1996. Aj keď to bol jeden z prvých projektov diakonie, stavba bola na jeden rok pozastavená, lebo financie z Nemecka, ktoré boli určené na dokončenie domova, boli presunuté na dokončenie kostola v Petržalke. Evanjelická diakonia si na jeden rok musela požičať financie od Ľudovej banky.

Počas prvých rokov slobody sa v cirkvi intenzívne rozvíjala aj spolupráca s partnerskými cirkvami v zahraničí. Ako teda pomáhala diakonia v zahraničí našej slovenskej – pri jej „reštarte?“

Nehnevajte sa, nebol to „reštart“, ale úplne nový štart! Nevedeli sme sa vrátiť do minulosti a pokračovať tam, kde bola zastavená služba Slovenskej diakonie so sestričkami diakonisami!
Ale keď sa nám ukázala možnosť vytvoriť jednu evanjelickú triedu na Strednej zdravotníckej škole v Bratislave, uverejnili sme oznam, aby sa prihlásili dievčatá, ktoré by mali o túto školu záujem. Mysleli sme si a tešili sa, že tieto dievčatá budú pracovať v našich strediskách. Keďže bývali spolu na internáte, dúfali sme, že budú môcť byť vedené tak, aby po ukončení vytvorili spoločenstvo zdravotných sestričiek; niečo podobné, ako majú sestričky v Herrenbergu. Preto sme prosili partnerov v Nemecku, aby hľadali sestričku-diakonisu, ktorá by bývala s našimi dievčatami na internáte a viedla ich týmto smerom. Prihlásila sa sestra Barbara Haug a na internáte pôsobila so sestrou farárkou Annou Polckovou a jej sestrou. Celkovo na Zdravotníckej škole boli dve triedy evanjelických dievčat a dvaja chlapci. Žiaľ, po skončení nevieme o nich nič, len to, že jedna je farárkou!

Vieme, že ste kládli veľký dôraz na uplatnenie diakonie priamo v prostredí cirkevných zborov. Ako sa Vám darilo presvedčiť zbory, aby boli ústretové myšlienkám diakonie?

Na otázku odpoviem takto: keby sa nám darilo presvedčiť zbory, aby boli ústretové a najmä otvorené pre myšlienku Zborovej diakonie, tak by najmenej 50% cirkevných zborov vtedajšej SECAV malo svoju Zborovú diakoniu! Ale nemajú! Zborová diakonia bolo niečo úplne nové, čo si v cirkevných zboroch nevedeli ani predstaviť! Teória sa im páčila, ale do služby blížnym v návštevnej službe sa nehrnuli. Práca žien bola tiež v začiatkoch. Sestra Barbara Haug aj sestra Marie-Luise Rieger ma prehovárali, že musíme „vzdelávať“ ľudí v cirkevných zboroch práve pre Zborovú diakoniu, zvlášť v návštevnej službe. Ony dve už boli v niektorých zboroch a hovorili o jej potrebe. Dňa 26. novembra 1997 som sa písomne vzdala funkcie riaditeľky Evanjelickej diakonie a s platnosťou od 1. júna 1998 som nastúpila do Referátu pre Zborovú diakoniu ako vedúca. So sestrami Barbarou a Marie-Luise sme chodili dvakrát do roka (na jar a na jeseň) do vopred dohodnutých cirkevných zborov s prednáškami KOD – Kurz opatrovania v domácnosti. Od roku 1994 (a ja od septembra 1998) do roku 2004 sme navštívili 119 cirkevných zborov. Na základe prednášok sme vydali aj knihu pre Zborovú diakoniu – STAROBA A CHOROBA, umenie chápať a vedieť pomáhať.

Prirodzene významnú úlohu pri budovaní novej diakonie zohrali aj vzdelávacie aktivity. Aké formy ste vtedy zvolili a s akým úspechom?

V mnohých CZ ECAV sme popri KOD mali aj prezentácie na hodinách náboženstva. Všetky navštívené školy v cirkevných zboroch a evanjelické gymnáziá sa nedajú ani spočítať!  Súčasne v období KOD sme organizovali každý rok stretnutia pri tématických      dvojdňových prednáškach: na jar vo Svätom Jure a na jeseň v Prešove. V roku 2002 vo Svätom Jure sme predstavili projekt DEŠ – Diakonia v evanjelických školách. Riaditelia, učitelia, duchovní správcovia evanjelických škôl mu vyjadrili podporu. Chceli sme, aby mladé generácie rástli spolu s diakoniou, poznali jej potrebu, službu blížnemu. V rámci projektu DEŠ sme vydali dve metodické príručky: Objaviť Diakoniu v Biblii a v dejinách. Biblické lekcie sú spracované pre vek od 6 – 10 r., od 10 – 15 r. a od 15 – 18 r. s návrhmi piesní a pracovnými listami. Historické lekcie sú pre všetky vekové kategórie rovnaké. Učitelia si príručky chválili, nakoniec však nebol projekt DEŠ v ECAV zaradený do vyučovania náboženstva v evanjelických školách. Veľká škoda! Organizovali sme aj duchovné vzdelávanie pre tých, ktorí začínali slúžiť a navštevovať nevládnych členov svojho cirkevného zboru. Pozývali sme ich na konferencie Evanjelizačného strediska a v rámci konferencie sme mali jedno popoludnie rozhovory o ich službe a potrebách. Okrem už spomenutých aktivít sme s bratom riaditeľom Jánom Hubom navštívili všetky senioráty na ich Seniorálno-pastorálnych konferenciách.

Počas Vášho pôsobenia bol tajomníkom diakonie brat Dalimír Hajko, ako si spomínate na vzájomnú spoluprácu? A kto ďalší z duchovných a laikov sa výrazne v tom čase podieľal na práci diakonie?

Ja som osobne nemala problémy so spolupracovníkmi. Spolupracovníkov budem menovať podľa toho, ako prichádzali. Prvá bola už spomínaná ekonómka sestra Oľga Šimová. Potom brat Stanislav Tichý – najprv ako civilkár (civilná vojenská služba) a potom už v riadnom pracovnom pomere. Robil vlastne všetko, čo bolo potrebné. Brat Dalimír Hajko bol isté obdobie tajomníkom. Sestra Marta Švajlenová bola našim stavebným dozorom na všetkých stavbách. Svoju „civilku“ odrobil“ na diakonii aj brat Miloš Kulík. Z duchovných v tom čase nepracoval nikto. Iba po smrti môjho manžela náš syn Ondrej, ktorý práve ukončil teologickú fakultu a nastúpil na civilnú vojenskú službu do diakonie na jeden rok a druhý pracoval na GBÚ. 

V čase Vášho pôsobenia ste spolupracovali s nemeckou diakoniou, ako aj s charitatívnymi, cirkevnými organizáciami doma, s tretím sektorom. Ako Evanjelickú diakoniu vtedy prijímali?

Na spoluprácu s diakonickými organizáciami v zahraničí, sestrami diakonisami a jednotlivcami môžem spomínať len v dobrom a s veľkou vďačnosťou. Zažila som ústretovosť, prijatie, záujem o našu prácu, a ak nie finančnú, tak modlitebnú podporu. Ako som už spomínala, k diakonii som sa dostala cez konferenciu IVMUD, avšak už na ďalšom stretnutí v Gallneukirchen  29. apríla – 2. mája 1991 bola naša diakonia, aj keď ešte nebola zriadená, prijatá za člena a mňa zvolili za členku výboru. Mnohých na konferenciách som sa pýtala na prácu diakonie. Brat Ernst Petzold, ktorý bol predsedajúcim IVMUD mi na otázku: „Ako by sme mali zriadiť diakoniu?“ odpovedal: „Buďte tak samostatní, ako je to možné; tak spojení s cirkvou, ako je potrebné. Medzinárodné kontakty si cirkev nesmie vziať! Nedajte si ich z rúk!“ Až časom som pochopila čo vlastne a prečo mi to povedal. Ešte v ČSFR a potom na Slovensku sa začínali vytvárať rôzne organizácie. Spolupracovali sme s Katolíckou charitou, s bratom Roháčkom najmä pri poradenstve pre rodiny v Domove detí Ľubietová. Ako sa rozrastala sociálna práca, vznikali aj rôzne organizácie. Napríklad Ekumenická Diakonia v ČSFR, ktorá bola založená a konštituovaná v Bratislave 16. novembra 1991. Vtedy sme si so všetkými vznikajúcimi organizáciami boli blízki, lebo sme boli „na jednej lodi“! S tretím sektorom už pracovali moji nástupcovia vo vedení.

S Evanjelickou diakoniou ste ani po odchode z pozície riaditeľky neprerušili kontakt. Aká bola a je Vaša ďalšia spolupráca?

Už som spomenula, že po odovzdaní riadenia som bola na Referáte Zborovej diakonie. S prednáškami v cirkevných zboroch sme skončili na jeseň v roku 2003. Od roku 2004 som išla na dôchodok s tým, že som zostala na ústredí diakonie na 5 hodinový pracovný úväzok do septembra 2012. V súčasnosti som ešte členkou Správnej rady a pre terajších pracovníkov ústredia diakonie som vždy k dispozícii, ak by ma potrebovali. Neradím im, iba poviem svoj názor a oni konajú podľa svojho rozhodnutia. Máme skutočne výborné vzťahy. Nepovažujem to za samozrejmosť. Ďakujem za to Pánu Bohu!

Uplynulo dvadsaťpäť rokov od obnovenia diakonie, ako vnímate dielo tejto už etablovanej organizácie?

Som veľmi vďačná za prácu a službu všetkých, ktorí sú aj toho času na ústredí Evanjelickej diakonie. Pracujú a slúžia profesionálne. Keď som odchádzala z pozície riaditeľky, bolo sprevádzkovaných päť stredísk a niekoľko rozpracovaných (Košeca, Hontianske Moravce, Trnava). Dnes má diakonia 22 stredísk a podľa mojich informácií sa na troch nových pracuje. Som vďačná za prácu a službu, ktorú začal a koná Pán Boh a za to, že si na to používal aj mňa a tých, s ktorými som pracovala, a ktorí sú v tejto službe dodnes. Evanjelická diakonia ECAV je Božie dielo a je napísané u proroka Zach 2,12b: „Kto sa vás dotýka, dotýka sa zrenice môjho oka“. Verím, že smieme povedať: „Kto sa (vás) dotýka Božieho diela, dotýka sa zrenice Jeho (môjho) oka“.

A na záver – čo by ste zaželali Evanjelickej diakonii do budúcnosti?

Želám prítomnosť Božieho Ducha, ktorý vyučuje a vychováva, dáva múdrosť vo všetkom a Pána Ježiša Krista ako stále prítomného Pána, lebo tam, kde je On prítomný ako Pán, je aj Jeho požehnanie. Prosím, aby sa nevzdal svojho diela ani po nás, v budúcnosti.

Eva Bachletová
publicistka a spisovateľka